Zbierka, poviedka
Sedela som na schodoch k nejakému vchodu. Okolie bolo pochmúrne, zahaľoval aho hmla. Okolo mňa bolo všade lístie, no bolo príliš skoro na to, aby bolo také čierne. Občas okolo mňa prešlo nejaké ďalšie dievča, rovnako bez duše, bez zmyslu života. Vedela som, čím to je. Videla osm ho ničiť životy iným. Všetky sme jeho obete.
"Christina," začula som svoje meno vo vetre. Jeho hlas. Jeho oči som takmer videla. Ako hľadia do mojich. Ale v mojich nič už takmer nebolo.
Pamätáš si, ako vrátiť naspäť svetlá do mojich očí? chcela som mu povedať. Kto si myslíš, že si? Doplňuješ svoju zbierku srdcí... duší. Len za to, že ty nijakú nemáš. A čo my?
Kým som takto myslela na slová, ktoré mu už asi nikdy nepoviem, na vety, ktoré nikdy nezačuje, nevedela som, že práve je kúsok odo mňa. S ďalším dievčaťom. V jej aute. A práve z nej vysáva život. Jej zmysel života bude jeho a ona bude obyčajnou bábkou. Nie je taká silná ako ja. Stala som sa príliš silnou na to, aby som spadla naspäť do tvojej náruče.
A o kúsok ďalšia. V telefónnej búdke. Pred tým sa ich na mňa spýta. Potom ich zničí. Pretože ony sa nenaučili žiť na polovicu. Počula som, že sa na mňa pýtaš všade dokola. Či som niekde k zastihnutiu. Ale ja som sa naučila žiť na polovicu. Stala som sa príliš silnou, aby som spadla naspäť do tvojej náruče.
Vstala som a pomalým krokom som prešla po mŕtvej ulici. Mŕtvej, áno. Lebo hoci tam boli ďalšie ženy, ďalšie dievčatá, všetky zneužil, aby ma našiel. A ony bojujú. Ale nie su dosť silné. Možno raz. Raz proti nemu budeme môcť ísť všetky spolu. A zoberieme si naspäť, čo je naše. Naše srdce.
Vtom som ho zacítila. Bol blízko. Cítila osm moje srdce, že je niekde veľmi blízko. Išla som tým smerom. Chcela som si zobrať to, čo je moje. Zbieraš svoj pohár srdcí. Nemal sa vracať. Ja sa cítim silná. Taká silná, aká dokážem byť, taká silná, aby som si mohla vziať späť moju lásku a moje srdce. Taká silná, že viem, že budem schopná sa ti postaviť.
Vyšla som spoza rohu a obišla auto. Stál uprostred cesty, zabadal som ho v momente, ako som vyšla. A vtedy sa za mnou objavilo niekoĺko dievčat, ktoré kvôli tebe trpeli a stále trpia. Ja sama sa cítim, akoby som namiesto srdca mala len prázdny pohár, ktorý čaká, kedy sa doň vráti, čo tam patrí. Naučila som sa žiť spolovice živá. A teraz ma chceš znova? Kto si myslíš, že si?
Zbadal ma v momente, keď som zbadala ja jeho. "Christina," začula som znova. Takmer som mu povedala, že moje srdce na mňa volá, keď sa usmial. Tak, ako keď sme sa prvý krát stretli. Beháš si dokola zanechávajúc jazvy a zhromážďuješ svoju zbierku srdcí. Našich srdcí.
"Viem, že nemôžem urobiť ďalší krok smerom k tebe," povedala som mu. Cítila som podporu, hoci tie dievčatá už necítili skoro nič. "Nevieš, že už nie som tvoj duch?" Duch. Tak volal dievčatá, ktorým urobil to, čo mne. Výstižné. Pretože ony boli duchmi. Ale ja som sa stala príliš silnou, aby som opäť spadla do tvojej náruče.
Nič na to nepovedal. V tej chvíli sa naňho vrhla jedna zničená postava z prava. Ja som sa zavtedy pomaly blížila a chcela som vysloviť všetko to, čo som chcela za ten mesiac povedať, keď osm si uvedomila, že to počul. Mal časť zo mňa. Moje srdce. Počul všetko, čo som chcela povedať. Stratil si lásku, čo som milovala najviac... kto si myslíš, že si?... trháš lásku na kusy... pocítiš chlad... vychádzajúci z našich duší, ktoré teraz máš... tak sa po mňa nevracaj...nevracaj sa po tom všetkom... kto si myslíš, že si?... nemal si sa vracať...
Zbavil sa dievčaťa, ktoré sa naňho vrhlo ako prvé, aj druhej aj tretej. Posledná, ktorá to dokázala s ním teraz zápasila. Prehrala. Vedela som to. Nie sú dosť silné, no ja som. A som ešte silnejšia, z ich podpory. Cítila som ju ako nemý súhlas, ako upokojujúcu odpoveď na detskú modlitbu. A on už bol vyčerpaný. Videla som to. Keby som bola schopná cítiť radosť, na ktorú mi voľakedy stačil slnečný svit či padajúca hviezda, šelest vánku v korune stromu alebo zvuk dažďa na mäkkých listoch, cítila by som ju. Ale ja som sa tieto dni a týždne nemala z čoho tešiť. Všetko zahaľovala hmla, listy sčerneli, akoby ich postihla choroba, slnko ani mesiac sme nemali možnosť vidieť. A ja viem, že za to mohol on. Bola som už skoro pri ňom. Vedela som, čo sa stane, keď k nemu prídem a on to vedel tiež, ale nemohol odtrhnúť zrak od mojich očí. V mojich očiach svietila rozhodnosť. A teraz poviem, čo by som mala na srdci, keby mi moje srdce neukradne.
"Trvalo to príliš dlho, než som sa cítila aspoň trochu v poriadku. Spomeň si, ako mi vrátiť svetlo do očí. To želanie, ktoré sa stratilo, keď sme sa prvý krát pobozkali. Prajem si, aby som to mohla vziať späť. Lebo ty... ty si porušil všetky svoje sľuby. A teraz si naspäť," s krutým úsmevom som však dodala. "Nedostaneš ma naspäť!"
Vtedy som pochopil, že vie, o čo mi ide. Stála som už skoro pri ňom. Len tri či štyri kroky. "Christinaaa"
"Kto si myslíš, že si?" spýtala som sa a pokročila som dopredu. "Kto si myslíš, že si?!" bola som už pri ňom. Neodpovedal. Oveľa jemnejšie som vetu zopakovala, ako zaklínadlo, ktorým aj bola, ale vedela som to len ja:"Kto si myslíš, že si?"
A presne v tej chvíli sa do mňa vrátila moja sila. Zhlboka som sa nadýchla, ústami, aby som z neho dostala všetko moje. On celý zbelel. Môj pohár sa naplnil a jeho vyprázdnil. Okolo úst sa mu objavili čierne škvrny. Vyvrátil oči a vtedy som vedela, že je mŕtvy. Už nikomu neublíži. Dievčatá okolo mňa nedostali naspäť všetko, pretože pre ne sa nevrátil a neboli dosť silné. Ale ja áno. Prvý krát odkedy sa prvý krát objavil, som sa usmiala. Okolo mňa zašelestil vánom a zdvihol lístie, nie však čierne, ale červené, občas zlaté. Vzduch okolo mńa získal ružový nádych, lebo pomedzi hmlu konečne vyšlo slnko. Práve, aby zapadlo. Cítila som sa ako v Číne či Japonsku. Tie listy, červené a ten vzduch mi pripomenul čínsku čerešňu. Prekročila som jeho telo a odišla som ďaleko. Konečne úplná.