Merlinova súťaž
Sú dni, na ktoré nikdy nezabudnete. Dni, ktoré vám ostanú v pamäti, aj keby ste sa ich akokoľvek snažili vymazať. A pýtate sa, prečo sa to stalo vám. Nedalo sa tomu zabrániť? Muselo to byť? Naozaj?
„Mamíí! Vypadol mi zub!“
„Sami, nekrič. To je v poriadku, to sa deťom stáva.“
„A čo s ním mám robiť?“
„Daj ho pod vankúšik. V noci potom príde zúbková víla a vymení ti ho za niečo.“
„Naozaj?“
Detstvo bolo časom radosti. Čas do toho dňa bol časom radosti. Mágia tých dní ma obklopovala ako aura. Tvrdohlavo som sa jej držala, akoby ma to malo zachrániť, zachrániť od niečoho, čo som si podľa niekoho len vymyslela, no ono ma to zabíjalo zvnútra.
„Nie, mami, prosím nechoď! Ja sa bojím!“
„Sami, miláčik, neboj sa! Budem len pätnásť minút, uvidíš!“
Ale všetko sa raz skončí, rovnako aj moje šťastie. To bol deň, keď sa skončilo, keď som odhodila všetky pastelky a hračky. Už neprinášali radosť. Biela sa stala sivou, červená čiernou, modrá stratila svoje čaro, ktoré pre mňa bolo vždy symbolom pokoja a slobody, ktoré sa dali cítiť len na oblohe tejto farby.
„Samantha...“
„Ocko, kde je maminka? Povedala, že bude len pätnásť minút!“
„Maminka sa už nevráti.“
„Kam odišla?“
„Do neba, zlatko.“
Už mi nikto nekúpil karamelky, nikto mi nesľúbil, že všetko dobre dopadne. Preto som sa zmenila? Možno. Možno preto sa stále tvárim, akoby som oblizla citrón, akoby som nemala dôvod usmiať sa na každého, ako som to robievala predtým. Ale ja som iná. Deti rady naháňajú motýle, zbierajú kamienky a veľa sa smejú. Skončilo preto moje detstvo v ten jeden deň? Asi hej. Ale odvtedy som už nemala dôvod hľadať pierka z bažantov na prechádzkach ani sledovať slimáka, ako krúti rožkami.
„Odchádzame preč, Sam.“
„Kam? Otec, ja sa nepresťahujem!“
„Jednoducho preč! Neodvrávaj a pobaľ si všetko!“
„Nie, ostaneme tu!“
„Máš sedemnásť rokov, Samantha, nebudeš rozkazovať! Choď!“
Už som nechcela byť ovládaná. Nikým živým ani neživým. Otcom ani vlastným strachom. Veci som si pobalila. Ale nech som akokoľvek chcela, kriku som sa nevyhla. Nič nebolo, ako bývalo, nič nebolo tak, ako som to mať chcela. Ale ja som chcela žiť život, aký som si vysnívala!
„Kam si myslíš, že ideš?!“
„Preč... chceš sa sťahovať. Ale ja nechcem!“
„Samantha, ostávať tu ti nijako neprospieva.“
„Na tom nezáleží! Tu je pochovaná mama. Čo by na to povedala?!“
Odišla som. Preč. No nie ďaleko. V tom istom meste, v tom istom čase. A pritom som túžila utiecť. No to, čo som použila ako dôvod, prečo odchádzam ma doma zdržal. Nie je to zdravé? Možno. Nie je to normálne? Na tom nezáleží. Je to tak.
„Mami, chýbaš mi.“
V ten večer som ležala pri pozostatkoch človeka, ktorého som tak veľmi milovala. Pre ňu som nechcela odísť a pre ňu som nemohla ostať. Nemohla som ostať v dome, ktorý mi len všetko pripomína, ale sťahovať sa niekam do tramtárie? Nedovolím!
„Čo mám robiť, mami? Ja ťa potrebujem!“
To, čo bolo už navždy stratené bolo tak mučivo blízko. Dva metre zeme, takmer nadosah. A predsa to bolo na dotyk ďaleko ako slnko a nepredstaviteľné ako koniec dúhy.
„Ľúbim ťa, maminka. Ľúbim ťa.“
Moje slová sa strácali ako slzy v daždi, tie slzy, ktoré si hľadali cestu mojou tvárou. No moja prítomnosť ostala takmer nepovšimnutá, len padnutá karmínová ruža a horiaca sviečka, ktorá pustý cintorín ožiarila mihotavým svetlom a zahalila do oparu vône levandule prezradzovala prítomnosť stratenej duše, tak zronenej, tak zničenej, ako duša mŕtvej, tej mŕtvej, ktorá nadomnou držala stráž, hoci som to netušila.
„Je tam niekto?“
Nocou sa ozýval len môj hlas, ten, čo by mal byť zdesený, no bolo počuť len smútok taký hlboký, v akom by sa utopila celá zemeguľa. Jasne som cítila prítomnosť... niečoho. Možno nie človeka, možno nie zvieraťa. Ale cítila som ju. A zároveň som vedela, že to je to najviac čo dokážem. Neuvidím. Nezačujem. Budem len cítiť.
„Oci?“
„Samantha Lena Rodriguez, toto mi už nikdy viac neurob! Máš domáce väzenie, choď sa zbaliť, zajtra odchádzame, či chceš, či nie!“
„Oci... prepáč.“
Odišli sme. Áno, odišli. Ale nie nadlho. Vrátili sme sa. Lepšie povedané, ja som sa vrátila. Nemohla som žiť na mieste tak ďaleko. Tak ďaleko od nej. Vrátila som sa, zistila som, že otec dom nepredal. A že nebol napísaný na neho. Akokoľvek ho milovala, dom patril mne. Vtedy som našla pokoj, pokoj, ktorý som tak dlho necítila. Opäť som cítila niečiu prítomnosť.
„Sami...“
Akoby som počula hlas, vzdialený, ako šelest vánku vo vysokých sekvojách a topoľoch pri potoku. Nezľakla som sa, možno len trošku. Išla som na miesto, kde ma to najviac ťahalo. Kľačiac pri studenom kameni som zapálila sviečku, no namiesto toho, aby som pozrela na fotku, z ktorej sa oči usmievali a žiarili šťastím a životom, iskričkami, ktoré u mňa pohasli v ten dávny deň, pozrela som na zem obrastenú kvetmi. Položila som na ňu ruku. Ako položiť ruku na jeme detské líce, bola teplá, oproti mojej ľadovej dlani.
„Mami, som späť.“
„Sami...“
Tu sa môj príbeh končí. Posledný raz som počula hlas, taký pominuteľný ako svieža ranná rosa, už viac ľahostajný k mojim prosbám, mojej túžbe začuť ho ešte raz, ešte jeden jediy raz pred tým, než umriem. Už bol ľahostajný. Ale mne to neprekážalo. Môj život bol taký, aký som si ho vysnívala. A keď som už bola na prahu svojho života, na sklonku mojich krásnych dní som ju opäť cítila. A s posledným výdychom ma sprevádzala, vtedy, keď som sa k nej pridala.
„Mami, ľúbim ťa.“
„Sami, ľúbim ťa.“
Sú dni, na ktoré nikdy nezabudnete. Dni, ktoré vám ostanú v pamäti, aj keby ste sa ich akokoľvek snažili vymazať. A pýtate sa, prečo sa to stalo vám. Nedalo sa tomu zabrániť? Muselo to byť? Naozaj? Naozaj... ale život je krásny aj tak. A dá sa prežiť plný lásky, pochopenia, porozumenia a mágie, ktorú dokážeme cítiť len my. A plný prítomnosti tých, ktorý nám chýbajú.