7.kapitola
Moje auto sa rútilo po ceste ako besné, stromy sa zmenili na rozmazanú šmuhu a ručička tachometra vyzerala, že sa čoskoro odtrhne. Nechápala som, prečo nespomalím, prečo, sakra, nestiahnem nohu z pedála, veď nemám dôvod zabiť sa. Ale niečo v mojom vnútri mi vravelo, aby som sa neopovážila spomaliť. Zrazu ma ovládala neskutočná panika. S očami zapichnutými do cesty som prehovorila.
“Kto mi už, sakra, konečne vysvetlí, prečo sa musím tak hnať ku mne domov?!” vychrlila som o niečo podráždenejšie, než som mala v pláne. Chvíľu bolo ticho, čo vo mne zvýšilo rozčúlenie, no potom sa ozvala Rose zo zadného sedadla.
“Nenechala si niečo doma, čo by mohlo spôsobiť... požiar?” vytisla zo seba, pričom mi pri pohľade do spätného zrkadielka neušlo, že si vymenila pohľad s Lauren, ktorá ticho sedela vedľa nej. Napätie prezrádzali iba jej ruky pevne zovreté do pästí. Nechápala som jej otázku a chcela som to odsúdiť ako nezmysel, keď mi zrazu v hlave zaznelo jediné slovo: Odpovedz!
“Ja... ja neviem, “horúčkovite som premýšľala. Nechala som?
“Zapnutý sporák, zapálenú sviečku, otvorené okno, čokoľvek!” naliehala Ros.
“Asi... asi som zapálila sviečku. Za vás dvoch,” fľochla som na Briana, ktorý sa previnilo odvrátil. Ešte dlho im budem pripomínať, ako ma z toho vynechali.
“Nie,” začula som šepnúť Rose. Opäť sa oprela dozadu, pričom si tvár skryla do dlaní. Lau ju chytila za druhú ruku a stisla. Nechápala som.
“Tak čo sa tu deje?” takmer som kričala.
“´Vieš, neverila by si nám,” ozvala sa po prvýkrát Lauren a chabo sa snažila vystrúhať úsmev. Chcela som namietať, že ale okamžite mi to má vysvetliť, no prerušila ma. “Uvidíš... už o chvíľku uvidíš.”
Nahnevane som pokrútila hlavou, keď sa moje terénne auto vrútilo do mestečka, kde som bývala. Trošku som spomalila, pretože som nemala v úmysle niekoho zraziť a obzerala som sa. Niečo tam nesedelo. Bolo to tu príliš čulé na to, že bolo len (okamžite som to skontrolovala) niečo pred siedmou. Čím som bola bližšie, tým bolo tvárí v oknách viac. Čo to...?
Zrazu som sa zjavila na mojej ulici a až vtedy som si všimla to očividné, čo upútalo všetkých susedov. Šokovane som dupla na brzdu a okamžite som vystúpila ešte asi tri domy pred tým mojim.
“Nie!” hlesla som a utekala som smerom k môjmu domovu. Nezačula som, že moji priatelia vystúpili, ani že utekajú ku mne. Brian ma dobehol ako prvý, no nezastal. Predbehol ma a zahatal mi cestu. Chcela som ho obísť, hnev vo mne ešte viac vzbĺkol. V tej chvíli sa rozzúril oheň, ktorý pomaly, ale isto zožieral môj dom, ešte viac a vyšvihol sa vysoko k oblohe. Celé moje obydlie bolo zahalené plameňmi, bol to už len ohnivý stĺp. Zahrabla som si rukami do vlasov a bezmocne som hľadela na to miesto skazy. Neuvedomila som si, že mi stekajú po lícach slzy.
“Ako ste to vedeli?” opýtala som sa svojich priateľov, no nedokázala som odtrhnúť oči od toho, čo kedysi bolo mojim domom. Plamene slabli, začali sa ukazovať ruiny.
“To tá kniha,” nenávistne prehodila Rose. Prvý krát som odtrhla oči od domu a pozrela som sa na ňu. Všimla som si, že je poriadne bledá. Spomenula som si na tú báseň. Dve však trpia plačom horkým. Malo to znamenať toto? Ale prečo? Nedávalo to zmysel.
“Chceš povedať, že...” napadlo mi niečo, čo sa v knihe síce nepísalo, ale v hĺbke som cítila že to je tak, hoci to bolo absolútne nezmyselné. Podobný hlas, aký mi predtým kázal odpovedať, mi teraz nariadil, aby som sa ukľudnila. Opäť som sa obrátila k rozpadávajúcim sa ruinám a uprela som na ne tvrdý pohľad. Zhlboka som sa nadýchla a sústredila som sa len na to, aby plamene pohasli...aby oheň zmizol. A v tej chvíli oheň slabol rapídne rýchlo. Sotva som sa trikrát nadýchla, nevšímajúc si užasnuté pohľady mojich priateľov som len gánila na plamene až z nich nezostalo nič. Na ulici bol opäť len starý dom, ktorý ako jediný smutne dymiacimi ruinami pripomínal, čo sa tu stalo.
“To...to som spravila ja?” vydýchla som. Uvedomovala som si, ako absurdne to znie, no zároveň som akosi vedela, že je to pravda.
“Došlo ti to oveľa rýchlejšie, ako nám s Brianom,” pokúsila sa o úsmev Lau, no akosi sa jej to nedarilo.
“Ale...ako to môžem robiť ja? Nedokážem zastaviť oheň,” namietala som. Vôbec som sa v tom nevyznala.
“To isté sme si mysleli aj my, ale všetci to dokážeme,” prekvapil ma odpoveďou Brian. Potom ukázal na seba. “Zem,” chytil Lauren za ruku. “Vzduch,” preniesol pohľad na Rose. “Voda,” a potom sa všetci traja obrátili ku mne. “Oheň.”
“Nie,” pomaly som od nich cúvala smerom k domu, alebo tomu čo z neho ostalo. “Nie! Zase ma klamete!” vyhŕkla som a dobehla som uprostred ruiny, z ktorých sa stále dvíhali pásiky dymu. Bolo tam teplo a cítila som akúsi zvláštnu vôňu. Samozrejme, pach spáleného dreva, to je pochopiteľné, ale cítila som ešte niečo, čo som nedokázala zaradiť. Akoby...akoby jemný éder, pri ktorom som si spomenula na slnečné, horúce letné dni, operačky, večery pri kozube, keď oheň oblizuje suché drevená polená a pukoce, pomaly sa skrúca, akoby plamenné jazyky boli živé, akoby oheň sám dokázal rozmýšľať...ako živý. Zhlboka som dýchala a nasávala tú vôňu, ktorá mi pripadala dokonalá.
Zvuky krokov ma vytrhli zo zamyslenia. Obzrela som sa. Vbehli sem Lau s Brianom a kúsok za nimi oveľa pomalšie išla Rose. Hneď ako tam vošli, rozkašľali sa z dymu, hoci mne ani najmenej nevadil.
“Stále nám neveríš?” povedal Brian a natiahol ruku. Zavrel oči a sústredil sa. Vtom drevené trámy na strope ožili. Tie, čo boli na zemi sa zacelili a opäť sa preniesli na strope. Do tmavého priestoru prenikalo tým pádom ešte menej svetla a už sme boli takmer v prítmí. Pozrela som prekvapene na strop. Hoci na dreve boli jasne vidieť stopy po plameňoch, už opäť držali hore a boli v jednom kuse. Neveriacky som sa na neho pozrela a on mi pevný pohľad opätoval.
Chcela som niečo povedať, ale vtedy predstúpila Lauren. Obzrela sa naokolo, stále sa tu vznášal dym, ktorý mojich priateľov dusil. Uprene sa zahľadela smerom von a zrazu okolo nás zašumel silný, studený vietor, až som sa roztriasla. Dym sa skrútil a vietor zmenil smer, vynášal dym aj s jeho (pre mňa) nádhernou vôňou preč. Ešte raz som podvedome zhlboka vdýchla niečo lepšie ako najkrajší parfum a dym zmizol. Lauren pristúpila k Brianovi a on ju objal okolo pása. Pozrela mi do očí a videla som v nich dokonalý pokoj, žiadne tiene, nič, čomu by sa dalo neuveriť.
Obaja preniesli pohľad na Rose, ktorá im ho neochotne opätovala a pristúpila bližšie. Natiahla ruku k tlejúcim a žeravým zvyškom stola v rohu. Vtom som zacítila soľnú vôňu oceána a letnej búrky a na stôl vyrazila hotová záplava vody. Oheň, ktorý tlel na stole zasyčal a vyleteli z neho smerom ku mne iskry. Akoby nechcel, aby ho tá voda zasiahla, chcel voľne horieť. Ja som sa však ani nepohla, bola som natoľko ohúrená, stála som ako prirastená k zemi. Voda sa s veľkolepým šplechnutým rozliala po drevených zvyškoch stola a zliala sa po zemi až k nám. Bleskovo sa vsakovala do zeme a po chvíli po nej ostali len vlhké steny a hlina.
Rose sa vrátila k nám ostatným a rýchlo si utrela tvár. Pozrela mi do očí rovnakým pevným a silným pohľadom ako ostatní, ale predsa vyzerala inak. Brian aj Lauren sa rozžiarili, keď sa ich živly prejavili a v očiach mali pokoj, šťastie a radosť. A to Rose chýbalo.
“Toto...dokážem aj ja?” hlesla som nakoniec. Ich pohľady mi to potvrdili. Chcela som to skúsiť. Okamžite som natiahla ruku, hoci som nevedela čo robiť. Predo mnou bol (teraz už dosť zničený) kozub. Podišla som k nemu a sústredila som sa. Nevedela som na čo. Akurát som si predstavovala plamene a pokoj blčiaceho ohňa v kozube na tých zvyškoch dreva, čo tam ostali. Rukou mi preletelo teplo a zaplavil ma príval radosti, šťastia a pokoja. Mala som pocit, akoby vo mne ktosi zapálil plameň. Užasnuto som otvorila oči do miestnosti presvetlenej ohňom, ktorý ešte pred chvíľou v kozube nehorel.
“To ja?” povedala som prekvapene a zároveň šťastne. Vedela som, že som to urobila ja, ale nechápala som, ako to môže byť možné. Som iba obyčajná 19ročná, ledva plnoletá osoba, ktorá toho už dosť veľa pobabrala. Ako môžem mať silu ovládať taký dokonalý živel, ako je oheň?!