Kapitola č. 2
28. august 1800
A stalo sa to. Vedela som, že k tomu dôjde, otázkou bolo len, kedy.
Odišiel skoro ráno, ako každý deň. Neprekážalo mi to. Nikdy mi to neprekáža. Deň prebehol ako običajne. Pomáhala som Helge ako vždy. Nikdy ma o to prosiť nemusela. Doma som síce nebola zvyknutá pomáhať, ale nerobilo mi to nijaký problém. Prešiel obed, blížil sa večer, keď začala moja pestúnka nervózne hľadieť striedavo na okno a na dvere. Obe sme vedeli, čo to znamená, no nevyjadrovali sme sa k tomu. V tichosti sme sa navečerali. On sa ešte nevrátil. Ľahli sme si neskoro, čakali sme, kedy sa vráti. Dúfala som, že to bude jeden z tých nezvyklých prípadov, keď sa vrátil až na druhý deň akoby sa nič nedialo. Helga sa oňho vždy bála. Nechápala som prečo. Doteraz to nechápem. Ako môže stále milovať niekoho ako je ON.
Bola už hlboká noc, keď som sa zobudila na tresknutie. Okamžite som sa posadila. Vedela som, čo to znamená vedela som však aj to, že ak budem mať šťastie a budem ticho, tak si ani neuvedomí, že som tu. Šťastie však bolo práve to, čo sa mi včera v noci vyhlo.
Blížil sa ku mne, počula som jeho dupotavé kroky aj doslova žabací hlas, ktorý sa miešal s Helginými slovami. Keď už bol len kúsok odomň, prvý raz som ho v tej tme zazrela. Helga sa ho snažila zastaviť, no on ju tak surovo udrel, až sa zosunula na zem.
"Hej!" skríkla osm nańho a vyskočila som z postele. Viem, že som mala zostať ticho. Ale už si priveľa dovoľoval. Okamžite s aobrátil ku mne, že čo si dovoľujem naňho hlas zvyšovať a čo za červa si to domov dovliekol. Že nechápe, ako ma mohol dva roky tolerovať a živiť, nie som hodna ani toho, aby na mňa krivo pozrel. Strelil mi facku. Chcela som niečo urobiť, v hlave sa mi rodil plán, ale vedela som, že ak to urobím okamžite, tak si to odskáčem a to som nechcela. Počkala som, kým prestane na mňa vrieskať, hoci sa mi búrila žlč, keď som len tak bez slova znášala jeho nadávky. Do očí sa mi tlačili slzy, nie však od bolesti, hoci mi vypálil minimálne tri krát. U mńa sa hnev a podráždenie vždy spájalo so slzami, čo bolo hrozne ponižujúce.
Našťastie netrvalo dlho a on si odišiel opitý ľahnúť spať. Len čo sa za ním zavreli dvere, pribehla som k Helge, že či je v poriadku. Nevyzerala celkom príčetne, tak som ju zaviedla k posteli. Mrkla som von z okna. Vyzrealo to, že už bude svitať, čo znamenalo, že môžu byť asi 4 hodiny ráno. Vtedy som si povedala, že je na čase zabaliť to. Pobalila som si tých pár vecí, ktoré som tu mala, Helge som napísala odkaz, že to tu už s ním nevydržím, že jej ďakujem za starostlivosť cze tie dva roky, ale že je na čase vrátiť sa domov. To bol môj plán. Odkaz som jej strčila so ruky a potichučky osm otvorila dvere. Vyšla som do chladného predúsvitu a zatvorila som za sebou dvere do ich maličkého bytu. Nikdy sa tam nemienim vrátiť.
A tak som teraz tu, v uliciach nejakého neznámeho mesta, odhadujem, že asi tri míle od ich domu. Potrebujem sa zorientovať. Potom možno potrafím do Palei. Nechystám sa vrátiť domov, keďže netuším, ako by som sa tam dostala. Ale mám 9 rokov. O rok môžem nastúpiť na Paleiskú Akadémiu. Wasilen je odomňa o rok starší, takže ak by sa mi tam podarilo dostať čo najskôr, možno... možno už na Akadémii bude. Ide mi len o to. Takže potrebujem hlavné Derethijské mesto nájsť čo najskôr. Je v tom len malinký háčik. Nikdy som netušila, kde presne to mesto je.