Kapitola 1.
"Violentin, choď sa von hrať," nakázala jedného dňa Amarin Erilen von Erstuen svojej dcére. "Mám prácu. Choď von pozrieť sa, či už nedošli chlapci," povedala duchon neprítomne a obrátila sa dievčatku chrbtom.
Len sedemročná Violentin nechápala, prečo si mama nemôže dať pauzu a hrať sa s ňou. Urazene vypochodovala z domu. Nevedela, čo bude vonku robiť. Áno, je pekne, áno, je teplo, ale čo s tým? pomyslela si. Pekný jesenný deň sa chýlil ku koncu, nízke podvečerné slnko sa odrážalo od lístia všetkých farieb napadaného na okraji lesa. Violentin si sadla do lúčnej trávy a zadívala sa na tmavú hradbu stromov. To bola jej hranica. Sama sa mohla prechádzať po okolitých pozemkoch, od širokých polí na východe a juhu, po jaziekro na západnej strane ich pozemku a les na severe. Nikdy nemala pokušenie porušiť tieto zákazy. Bola len malé dieťa, nechcela stratiť ochranu rodičovského domu.
Okolo Violentin sa prehnal teplý vánok a rozstrapatil jej vlasy. Postavila sa, že sa prejde k jazierku, mohla by pozorovať ryby a chytať žaby, ako to často robila. Už bola na odchode, keď si všimla nepatrný pohyb kúsok od nej. Keď zaostrila zbadala, že je to malý, strakatý zajac a so zaujatím na ňu hľadí. Dievčatku pripadal ako z rozprávok, ktoré jej mama večer rozprávala. Chcela sa k nemu priblížiť, no on sa otočil a skackal preč.
"Počkaj!" zvolala za ním Violentin a rozbehla sa. Nevšimla si, že mieri k lesu, ani že podvečerné slnko bolo čoraz nižšie a sfarbilo krajinu do krvavočervena. Nevšimla si dve postavy na opačnom konci lúky rovnako, ako si ony nevšimli ju. To sa jej otec, Alesander Zachrias von Erstuen vracal z poľa spolu s jej bratom Wasilenom. Ona však nemala oči pre nič iné okrem drobného hopkajúceho stvorenia pred ňou.
Malé dievča zadychčane zastalo, keď sa jej zajac stratil z dohľadu. Až vtedy sa rozhliadla a uvedomila si, že slnko sa už pred časom skrylo za obzor a že okolo nej nie je nič iné, len hustý porast stromov. Zajac zu zaviedol hlboko do priľahlého lesa. Okamžite sa obrátila a bežala tam, odkiaĺ prišla, no skoro si uvedomila, že také ľahké to nebude. Stále sa však nevzdávala. Netušila, ako dlho bežala lesom, potkýnala sa a padala, ako dlho volala všetky mená, ktoré kedy počula. Zamotávala sa len hlbšie do húštiny. Nakoniec, po dlhých hodinách sa opäť potkla, ale už nemala silu vstávať. Spadla do kopy opadaného lístia, kde takmer okamžite upadla prakticky do bezvedomia.
Prebudila sa o niekoľko hodín, no bola si istá, že to na čom leží určite nie je studená a vlhká kopa lístia v hlbokom lesa. Okamžite si pomyslela, že to bola len nočná mora a každú chvíľu začuje mamu ako sa tmolí po kuchyni. Spokojne otvorila oči. Chvíľu si neuvedomovala čo vidí. Hľadela do tváre akýchsi cudzích ľudí. S výkrikom si sadla a odtiahla sa od nich tak ďaleko, ako to len bolo možné. Oproti nej stála tučná žena s milým, no trochu zmäteným výrazom na tvári. Vedľa nej postával bachratý, fúzatý chlap, ktorého tvár zmenila kanál nepresvedčivej prívetivosti na prekvapenie a ničo, čo vyzeralo ako hnev.
Violentin vyľakalo, že tých ľudí nepoznala a že nebola doma. Túto nočnú moru prežívala v skutočnosti. Tučná žena sa k nej priblížila. Predstavila sa ako Helga a povedala jej, ako ju jej muž našiel v lese, keď sa vybral na drevo. Vtedy si dievča uvedomilo, že jej doterajší život skončil. Možno začne nový život tu. Nič iné jej totiž neostalo.